O mne

Moja fotka
človek závislý na pohybe, fotení a rastlinkách. Nemám rada mliečnu čokoládu, tofife,počítačové hry, alkohol, ruch veľkomesta a komunikáciu po telefóne. Neznášam fajčenie, ale mám rada šišu - vodnú fajku. Nebaví ma sedieť pred telkou, považujem to za zabíjanie času.

nedeľa, 17. júna 2012

sempervivum a jovibarba

Sú to klasické vonkajšie sukulenty, ktoré má veľa ľudí vo svojej skalke. Teda aspoň jednu z nich. Sú
také podobné jedna druhej, že priznám sa, aj ja mám často problém určiť či je to sempervivum alebo
jovibarba, myslím, že sa rodovo prelínajú. Tieto skalničky prežijú zimu vonku, na rozdiel od väčšiny sukulentov ich netreba schovávať
pred zimou. Dokonca zimovanie vo vnútri by ich mohlo vysušiť a zničiť.

Rastlinky sú typické ružicovitým rastom, teda listy rastú dookola kratučkej stonky. Podľa svetla
a samozrejme aj veku sa vyvíja ich veľkosť. Jovibarba u nás na dvore má priemer aj do 20 cm. Ale nie všetky druhy dosahujú takej veľkosti. Farba sa vyvýja od zelenej, niektoré "opeknejú" do červeno - bordova.  Kvet sa tvorí na dlhej stonke, ktorá vyrastie zo stredu listovej ružice. Stonka je obrastená drobnými lístočkami, koniec stonky sa rozkonári a na jeho koncoch sa vytvoria malé kvety.
menšia verzia sempervivum:

štvrtok, 26. januára 2012

Bryophylium a kalanchoe.

Možno niekoho prekvapí, ale tieto dve rastlinky sú príbuzné. Kalanchoe viac poznáme rozkvitnuté,
pri rôznych príležitostiach sa predáva v obchode vo všetkých možných farbách. Kalanchoe je vlastne
sukulent, ktorý sa po odkvitnutí dosť ťažko donúti k ďalšiemu kvitnutiu. Ale ak sa to skúsi takým
spôsobom, že rastlinka je celý rok (teda od jari do neskorej jesene) vonku, najlepšie nie na priamom
slnku, a na jeseň umiestniť vo vnútri. Rastlinka začne vyháňať výrastky na ktorých sa vytvoria
púčiky. Táto rastlinka už síce nie je taká pekná ako keď ste ju kúpili v obchode, nebude taká hustá od
prehnojenia, ale budú to vaše vlastné kvety. Ja ju cez rok aj olamujem, teda tie veľmi slabé výhonky,
alebo napadnuté škodcami. Čo sa týka škodcov, tak pozor na čierno-zelené vošky zospodu listov. Teraz mi naposledy vyhynuli nejaké korene pre tie biele vošky, vlnatky či ako sa im hovorí, nedarilo sa mi ich zbaviť, tak som rastlinku vyhodila.
Kalanchoe pozná asi každý, lesklé zubkaté lístky vyrastajúce dookola stonky a husté rôznofarebné
drobné kvietky zlúčené do trsov. Farby sú od výmyslu sveta, od žltých, ružových, červených až po
fialkové. Bryophylium je čo sa týka kvetov pomerne ochudobnelé. Vyženie do výšky a na konci
sa spraví strapec drobných kvetov jemnej nenápadnej farby. Kalanchoe má kvet otočený hore,
bryophylium ho má smerom dole, ako malé zvončeky. Toto kalanchoe čo tu mám, bolo kúpené ako oranžové, mne vykvitlo na žlto, niečo na žlto-oranžovo.
Kalanchoe má stonku a listy zelené, bryophylium skôr zeleno-sivé, alebo zhora zelené a zospodu
fialovo-hnedé zebrovanie. Rozmnožovanie je jednoduché, kalanchoe úlomkami, odrezkami, stonky
sú pomerne krehké, takže pri manipulácii sa ľahko stane, že z nej ulomíte aj nechtiac. Stonka je
zložená akoby z článkov, a v miestach spojenie, v akýchsi kĺbikoch sa ľahko odlamuje. Potom už len
stačí úlomok zapichnúť do hliny, alebo do druhého kvetináča (prípadne predtým do zakoreňovača).
bryophylium - alebo aj púčikovec:

Bryophylium má úplne jednoduché množenie, pretože po okrajoch lístkov vyrastajú drobné rastlinky.
Tie aj samé odpadávajú, alebo ich stačí prstami stiahnuť dolu a nasypať na hlinu, samé sa prichytia
a zakorenia. Pokiaľ majú hlavne zo začiatku primeranú vlhkosť (nie zas moc veľkú), tak máte 99 % úspešnosť uchytenia.

Kým kalanchoe je vyslovene dekoračná rastlinka, tak bryophylium vás bude ako dekorčná rastlinka
baviť len určitý čas. Keď zistíte ako rýchlo sa množí a rastie, tak ju začnete pokladať za burynu.
Odporúčam totálnym začiatočníkom amatérom, alebo deťom so záujmom o rastinky. Ja mám dva
druhy bryophylia. Jedno má trojuholníkové dlhé listy, zelené, odspodu zebrované. Rastie do šírky,
listy do veľkosti. Druhé je zeleno-sivé. Rastie do výšky, okolo hrubšej stonky rastú vzpriamene listy
v tvare šulčeka. Aj na týchto tenučkých lístkoch sa rodia mladé rastlinky, ktoré opadávajú a samé sa
tak rozmnožujú. Pokiaľ je rastlinka príliš dlhá, treba ju odrezať (bez zľutovania) a hornú časť pichnúť
do zeme a bude rásť ďalej. Takto vyzerá, ako malá zebrička:
A ešte tu máme jedno kalanchoe, ktoré síce netuším ako kvitne, ale má obrovské listy, bledo zelené ako keby slabučko bielym púdrom obsypané. Rastie hlavne do výšky, ale časom vyženie tesne nad zemou výhonky, ktoré sa ľahko uchytia.
kalanchoe thyrsiflora:
Našla som niekde v obchode veľmi peknú rastlinku, nevedela som čo to je, časom som sa dzvedela, že je to tiež kalanchoe. Tak už len zistiť aké. Našťastie cez picasa album mám známych "rastlinkárov", takže toto je kalanchoe tormentosa:
 
a jeho kvet:





piatok, 7. októbra 2011

Mammilarie

Mammillaria je rod pochádzajúci z územia flóry Mexika, juhozápadu USA, Karibiku, strednej Ameriky a dokonca sa vyskytuje aj v niektorých severných častiach južnej Ameriky. Možu sa nájsť v nížinách od morského pobrežia až po veľké výšky. Veľkosť rastliniek je od miniatúrnych (2,5 cm) po veľké stĺpovité druhy (30 cm). Od iných druhov sa líšia tým, že kvet nevychádza z areoly, ale z miesta spoju medzi dvoma areolamy.
Dočítala som sa, že zahŕňa okolo 250 známych druhov a odrôd. Slovo mamila vlastne znamená z pôvodného
prekladu „bradavka“, súvislosť je tá, že z tzv. mamíl vyrastajú tŕne. Niektoré druhy majú mamily menšie, skryté pod hustými pichliačmi, niektoré majú mamily krásne výrazné, niektoré sú akoby pokryté vatou.
Rôznosť druhov je spojená s rôznymi požiadavkami na pestovanie. Ale veľa z nich sú rýchlo rastúce druhy, a kvitnú už v mladosti. Aby nezahnívali potrebujú výbornú drenáž. Takže sypkú priepustnú zeminu a na dno keramzit alebo kamienky, aby neostali vo vlhku. Znesú veľa svetla, dokonca priame slnko, niektoré si ho vlastne žiadajú.
Kvitnú pomerne skoro a ľahko, v zime ich dávam na prezimovanie do nevykúrenej miestnosti spolu s ostatnými kaktusmi aby na ďalší rok zakvitli. Kvety sú malé, usporiadané prsteňovito, väčšinou dookola rastlinky, na novom tkanive narastenom v minulej sezóne, preto je dôležité aby o čosi povyrástli každý rok. Sú pomerne nenáročné na pestovanie a niektoré druhy majú naozaj mimoriadne krásne kvety (aj keď pre mňa je každý rozkvitnutý kaktus krásny).
Niektoré druhy sa už zaraďujú medzi ohrozené, takže vlastne vďaka kaktusárom a rôznym pestovateľským škôlkam v domovine sa dajú stále vidieť.
Rozmnožujú sa semienkami, ale niektoré druhy úspešne namnožíte aj úlomkami, výrastkami z nich.
Mammillaria elongata dlhá slabá stonka, nízke papily a ostne zlatavej farby usporiadané do ružice. Drobnými biele kvety. Plody sa tvoria po opelení (plody sú jedlé, vyzerajú ako mrňavé červené papričky).
ďalšie mammilarie:  (neviem presné názvy, postupne niekedy doplním)










streda, 7. septembra 2011

Ariocarpusy

Sú to kaktusy – sukulenty, ktoré sa tvária ako niečo celkom iné. Buď sa tvária ako pár stebiel silnejšej trávy, alebo ako kus kameňa, alebo ako chumáč snehu či bielych topoľových vločiek. Niekedy sa tvária ako kopa morských hviezdíc. Sem tam sa tvária ako keby nič a ani ich vlastne v okolitých kameňoch nevidíte kým ich neprezradí ich vlastný kvet. Tým celkom pokazí úmysel ariocarpusu schovať sa pred zvedavcami a zberateľmi.

Google vám „vyguglí “ obrázky najrozličnejších odrôd, ale keď si pozriete len tie fotky čo sú z voľnej prírody, z ich domoviny, tak budete vidieť hlavne tie kamienky, chumáče, hlinu alebo kvet rastúci priamo zo zeme. Bohužiaľ v prírode je ich čím ďalej tým menej. Niežeby kaktusochtivý zberatelia ich všetky ukradli alebo vynosili z domáceho Mexika, práve naopak, oni by ich aj radi zachránili, ale systém tzv. ochrany a pestovania kaktusov vo všeobecnosti v Mexiku je tak trocha postavený na hlavu (keby len trocha).

Takže ariocarpusy, na prvý pohľad možno neupútajú, ale ak zbadáte naozaj peknú zbierku, tak vás zaujmú. Sú vhodné hlavne pre malé zbierky zábudlivých pestovateľov, pretože rastú veľmi, ale veľmi pomaly, stačí im kamenná zem (nie tvrdá ako kameň ale substrát s väčším množstvom piesku, štrku, kamienkov a podobnej zmesky). Ich pomalý rast vám zaručuje že ich netreba často presádzať, nesadiť do plytkých širokých misiek, korene majú hlboké, skôr by som povedala, že repovité. To, že rastie tak pomaly sa odzrkadľuje na tom, že je pomerne vzácny v zbierkach. Teda niežeby ho nebolo, má ho veľa zberateľov, ale nie v takých množstvách ako iné rody (napr. mamilarky, feráky či astrophytá). No a adekvátne k tomu zodpovedá aj ich cena, teda nie sú z tých najlacnejších. Ja som bola odhodlaná nakúpiť si ich, ale cena ma zabrzdila, že som ostala zatiaľ pri troch kusoch a postupne dokúpim ešte niečo. Maličká rastlinka ktorej by som tipovala tri roky maximálne má v skutočnosti aj 5-8 rokov. Pre urýchlenie pestovania ich pestovatelia vrúbľujú na podnože.

Popis rastlinky:
Kaktusy sú s krátkou stonkou, nízke, ako keby ani stonku nemali, veľmi jemné tŕne - takmer neviditeľné, korene tvaru repy.
Ako som už napísala, malé rastlinky podobajúce sa na zvetrané kamene porastené lišajníkmi, niekto im hovorí aj „živé kamene“ či „skameneliny“. Majú zvláštny tvar, ich telo nemá žiadne rebrá alebo tŕne, ako pri iných kaktusoch, ale je ako skupinka listov stočených do kytičky, sivej až hnedej farby. Ich tvar môže byť trojuholníkovitý, kužeľovitý, šupinatý, hranatý. Priemer rastlinky býva zvyčajne od dvoch centimetrov, a v domácom prostredí - otvorenej krajiny do štyridsať centimetrov, ale také veľké exempláre sú aj v prírode zriedkavé.
Vraj je ich tak do desať druhov a aj to zdôrazňuje ich vzácnosť.

Starostlivosť
Hlbšia nádoba s priepustnou zeminou. Veľa svetla, slnka. Polievanie veľmi slabé, na jar takmer vôbec, v lete len občas, ale začiatkom jesene niekoľkokrát a výdatne, pretože ich obdobie kvitnutia je práve jeseň až zima. Preto je dôležité, aby zimovali s dostatkom svetla a v teplejšom prostredí než ostatné kaktusy.

Druhy:
Ariocarpus retusus, A. kotschoubeyanus, A. fissuratus, A. confuses, Ariocarpus agavoides, Ariocarpus bravoanus, Ariocarpus scaphirostris

streda, 24. augusta 2011

Astrophytum


Astrophytá sú nádherné kaktusy s nádherným kvetom.  Tiež je ich veľa druhov, obyčajným pohľadom sú s veľkými pichliačmi aj s malými pichliačmi, alebo aj celkom bez. Sú guľaté, hranaté, zelené alebo s bielym povlakom (ako keby plesňou). Ale všetky majú krásne kvety, niekedy kvitne hneď naraz viac kvetov. Kvety majú priemer aj ako celá rastlinka, záleží od druhu.  Kvety sú žlté, žlto–biele, alebo žlto-oranžové, sýtejšia žltá alebo citrónovo žltá. Pri bielych kvetoch je stred sýto žltý, pri žltých je oranžový až do červena, prípadne celo žltý. Lupienky tiež bývajú rôzne. Od nitkových až po hustejšie a plochejšie.  
Tvar rastlinky:
No tie najtypickejšie sú hviezdicovitého prierezu. Tvar tela pripomína biskupskú čiapku.
Väčšinou majú striebristý povlak, buď hustejší, pravidelný, alebo škvrnitý. Pichliače vyrastajú z hrán tela, z krajov článkov. Počet článkov je od 3 do 5, alebo aj 6. Malá rastlinka môže mať 4 články a rastom sa vytvoria ďalšie, v dospelosti môže byť  6 až 7 cípov. Striebristý povrch pripomínajúci pleseň tiež nemusí byť vždy. Sú aj „holé“ zelené rastlinky. Kvety vyrastajú vždy zhora, takmer zo stredu ružice.
Ďalšie rastlinky z tohto rodu sú ako malé guľaté loptičky (a.asterias), či skôr balóniky, pretože sú rozdelené na mesiačiky ako diely detského plážového balóna. Dekorácia je spestrená bielymi  bodkami a pravidelne rozmiestnenými väčšími bodkami  vedúcimi zhora nadol každého dielu rastlinky.  Kvety tak isto rastú z vrcholu rastlinky a sú tiež  krásne žlté s červenkastým stredom. 



Myslím, že podľa týchto popisov a fotiek sa dá ľahko rozpoznať  ktoré kaktusy sa radia medzi astrophytá. Majú veľmi radi slnko, ale pozor, žiadne kaktusy nevykladáme na jar hneď na priame slnko. Najprv do tieňa, alebo tam kde je len ranné slabé slnko a až po aklimatizovaní ich dáme na slnko. Ak sa to tak nedá, tak ich na začiatku cez najväčšie slnko prikrývame novinami, alebo ako to niektorí kaktusári robia, prihrnieme na ne suchú trávu, ako keby boli zahádzané. Ja mám malé rastlinky na hornej polici v skleníku, tie veľké mám na dvore na priamom slnku a kvitnú každý rok.

Astrophytum asterias, Astrophytum ornatum, Astrophytum capricorne, Astrophytum miriostigma, Astrophytum senile,  







Echinopsis

Ďalší z tých najobyčajnejších kaktusov a to doslova. Toto je kaktus, ktorý pestovala moja mama ešte asi pred tridsiatimi rokmi. A potomkov z nich mám ešte doteraz. Keď vám niekto povie, kto nepozná druhy, že má doma kaktusy, tak na 80 % to budú práve tieto. Sú to pichľavé gule, najprv pekného pravidelného tvaru, neskôr vekom rastú viac do dĺžky, takže je z nich pretiahnutý valec, niektoré druhy sú mohutnejšie hrubšie, tie drobnejšie sa časom ohýbajú, až pôsobia ťahavým, alebo plazivým dojmom. Rozmnožovanie je najjednoduchšie ako si dokážeme predstaviť, na jeho tele vyrastajú malé guľky, ktoré po krátkom čase vyženú vzdušné korene. Pri dostatočnej veľkosti sa môžu odobrať od materskej rastlinky a máme takto ľahko veľa nových kaktusíkov.

Keď sa pestujú samostatne tak dlhšie rastú do gule, ale  spoločne v skupinke je to krajšie. 
Málo vody, veľa slnka, pôda hocijaká. Absolútne nenáročný, znesie umiestnenie aj na priamom slnku. Cez zimu treba dopriať zimný odpočinok pri teplotách od 5 do 12 °C, po takomto správnom prezimovaní sa nám tie väčšie jedince odplatia počas leta krásnymi kvetmi. Kvitnú síce veľmi krátko, ale ten rast kvetu a príprava rastlinky na otvorenie kalicha trvá tak dlho, že sa to nedá prehliadnuť a každý kvet sa dá vopred vytušiť. Najprv malý skoro čierny chlpatý púčik, postupne sa naťahuje do dĺžky až je z toho dlhá tobolka na ktorej sa vytvorí ružový puk. Bohužiaľ kvet už nie je ružový, ale smotanovo biely a často väčší ako samotná rastlinka. Teda aspoň tie moje echinopsisy sú biele. Sú aj inofarebné rastlinky, ale tu som skôr chcela upozorniť, že nie vždy farba puku nám prezradí aký bude kvet, ktorý je ale vždy trubkovitý.
Tie menšie echinopsisy čo mám mi zatiaľ nekvitli, snáď ich k tomu raz doženiem, vlastne ani neviem aký by mali mať kvet.
Druhy (aspoň niektoré):
Echinopsis eyriesii, E. mammillosa, E. hammerscmidii, E. spachiana, E. subdenudatus, E. multiplex, E. chamaecereus, E. leucantha, E. peruviana. 








štvrtok, 9. júna 2011

Opuncie

Opuncie majú pôvod v Amerike, teda konkrétne je to hlavne južná Amerika,  Mexiko, Bolívia, Brazília, ale vyskytovali sa aj v USA a našli sa aj na Haiti. Po Objavení Ameriky sa postupne rozšírili aj do stredozemia, ako napr. Taliansko, severná a južná Afrika.
Taktiež sa rozšírili aj do Indie, Austrálie a do Tichomoria.

Opuncie tvoria jednu podčeľaď čeľade kaktusov. Charakteristické je pre ne vytvorenie  tela zloženého z mnohých na seba nadväzujúcich článkov, najčastejšie  plochých. Má  hustý koreňový systém. Nadzemná časť je tvorená zdužinatelými článkami, na nich sú usporiadané  jednotlivé areoly. V nich  sú väčšie, alebo menšie  tŕne vyrastajúce z mnohých menších  glochíd. Z areol vyrastajú nové články a na koncových článkoch  kvety a  plody. Mladé články sa používajú ako množiteľský materiál. Kvety sú  stredne veľké, najčastejšie žlté alebo v odtieňoch červenej až fialovej. Plody sú  pomerne veľké, pod tvrdou šupkou  obsahujú  mnoho plochých semien.
Opuncia zahrňuje asi 300 druhov, pôvodom z Ameriky.
 
Dá sa povedať, že opuncie sú na prvý pohľad všetky rovnaké, len niektoré majú miniatúrne články (napr. O. microdasis) niektoré väčšie, alebo aj dosť veľké so stromovitým rastom celej rastliny.
Samozrejme, že O. microdasis je skôr vecou skleníkou a ozdobných záhonov, mrazuvzdorné tak isto, keďže kvitnú od žltej po červenú farbu. Veľmi pekné sú vysadené do skaliek. Tie veľké sú skôr ozdobou pri cestách, oddeľujú medzi sebou polia a pozemky. Z takých čo žijú voľne v prírode či už ako dekorácia, alebo ako burina je to O. subulta, aj to tá väčšia forma. O. ellisiana, O. magenta a iné veľké druhy sú aj nazývané ako Ficus indica, alebo Nopálovec, Tuna de Espagna. Toto sú opuncie využívané aj priemyselne – kozmetika, farbivá, chemický priemysel – etanol, potravinárstvo a farmaceutika – oleje a lieky, celuloza – papier zo zdrevnatelých stoniek. Nejväčšie využitie e samozrejme ako potravina, a to od zelených častí (napr. na placky a kŕmne zmesi ) plody (džúsy, sirupy, šaláty) až po semienka na oleje. Ale o využití by mohol byť ďalší obsiahly článok.
Takže príklady opuncií:


                                                                opuntia microdasis:



                                                                 z Talianska (volne rastúca), používa sa ako krmivo pre zvieratá, alebo ju ako burynu vypaľujú:

opuntia microdasis - má príjemný výzor, až sa ju žiada pohladkať, ale pozor ! tieto jemné chumáčiky sa tak napichajú do kože, že ani nevidíte kde, len to svrbí a pichá:

opuntia imbricata - veľmi zákerný kaktus, jej pichliače majú spätný háčik a keď sa zapichne do kože, treba neľútostne celou silou vyšklbnúť z kože (a bolííííí to !):

táto opuncia je veľne "požičaná" zo Sardínie, rastie tam ako u nás nechcený orgován, len z orgovánu si nevyťahujete pol hodinu pichliače z crossiek: