O mne

Moja fotka
človek závislý na pohybe, fotení a rastlinkách. Nemám rada mliečnu čokoládu, tofife,počítačové hry, alkohol, ruch veľkomesta a komunikáciu po telefóne. Neznášam fajčenie, ale mám rada šišu - vodnú fajku. Nebaví ma sedieť pred telkou, považujem to za zabíjanie času.

piatok, 7. októbra 2011

Mammilarie

Mammillaria je rod pochádzajúci z územia flóry Mexika, juhozápadu USA, Karibiku, strednej Ameriky a dokonca sa vyskytuje aj v niektorých severných častiach južnej Ameriky. Možu sa nájsť v nížinách od morského pobrežia až po veľké výšky. Veľkosť rastliniek je od miniatúrnych (2,5 cm) po veľké stĺpovité druhy (30 cm). Od iných druhov sa líšia tým, že kvet nevychádza z areoly, ale z miesta spoju medzi dvoma areolamy.
Dočítala som sa, že zahŕňa okolo 250 známych druhov a odrôd. Slovo mamila vlastne znamená z pôvodného
prekladu „bradavka“, súvislosť je tá, že z tzv. mamíl vyrastajú tŕne. Niektoré druhy majú mamily menšie, skryté pod hustými pichliačmi, niektoré majú mamily krásne výrazné, niektoré sú akoby pokryté vatou.
Rôznosť druhov je spojená s rôznymi požiadavkami na pestovanie. Ale veľa z nich sú rýchlo rastúce druhy, a kvitnú už v mladosti. Aby nezahnívali potrebujú výbornú drenáž. Takže sypkú priepustnú zeminu a na dno keramzit alebo kamienky, aby neostali vo vlhku. Znesú veľa svetla, dokonca priame slnko, niektoré si ho vlastne žiadajú.
Kvitnú pomerne skoro a ľahko, v zime ich dávam na prezimovanie do nevykúrenej miestnosti spolu s ostatnými kaktusmi aby na ďalší rok zakvitli. Kvety sú malé, usporiadané prsteňovito, väčšinou dookola rastlinky, na novom tkanive narastenom v minulej sezóne, preto je dôležité aby o čosi povyrástli každý rok. Sú pomerne nenáročné na pestovanie a niektoré druhy majú naozaj mimoriadne krásne kvety (aj keď pre mňa je každý rozkvitnutý kaktus krásny).
Niektoré druhy sa už zaraďujú medzi ohrozené, takže vlastne vďaka kaktusárom a rôznym pestovateľským škôlkam v domovine sa dajú stále vidieť.
Rozmnožujú sa semienkami, ale niektoré druhy úspešne namnožíte aj úlomkami, výrastkami z nich.
Mammillaria elongata dlhá slabá stonka, nízke papily a ostne zlatavej farby usporiadané do ružice. Drobnými biele kvety. Plody sa tvoria po opelení (plody sú jedlé, vyzerajú ako mrňavé červené papričky).
ďalšie mammilarie:  (neviem presné názvy, postupne niekedy doplním)










streda, 7. septembra 2011

Ariocarpusy

Sú to kaktusy – sukulenty, ktoré sa tvária ako niečo celkom iné. Buď sa tvária ako pár stebiel silnejšej trávy, alebo ako kus kameňa, alebo ako chumáč snehu či bielych topoľových vločiek. Niekedy sa tvária ako kopa morských hviezdíc. Sem tam sa tvária ako keby nič a ani ich vlastne v okolitých kameňoch nevidíte kým ich neprezradí ich vlastný kvet. Tým celkom pokazí úmysel ariocarpusu schovať sa pred zvedavcami a zberateľmi.

Google vám „vyguglí “ obrázky najrozličnejších odrôd, ale keď si pozriete len tie fotky čo sú z voľnej prírody, z ich domoviny, tak budete vidieť hlavne tie kamienky, chumáče, hlinu alebo kvet rastúci priamo zo zeme. Bohužiaľ v prírode je ich čím ďalej tým menej. Niežeby kaktusochtivý zberatelia ich všetky ukradli alebo vynosili z domáceho Mexika, práve naopak, oni by ich aj radi zachránili, ale systém tzv. ochrany a pestovania kaktusov vo všeobecnosti v Mexiku je tak trocha postavený na hlavu (keby len trocha).

Takže ariocarpusy, na prvý pohľad možno neupútajú, ale ak zbadáte naozaj peknú zbierku, tak vás zaujmú. Sú vhodné hlavne pre malé zbierky zábudlivých pestovateľov, pretože rastú veľmi, ale veľmi pomaly, stačí im kamenná zem (nie tvrdá ako kameň ale substrát s väčším množstvom piesku, štrku, kamienkov a podobnej zmesky). Ich pomalý rast vám zaručuje že ich netreba často presádzať, nesadiť do plytkých širokých misiek, korene majú hlboké, skôr by som povedala, že repovité. To, že rastie tak pomaly sa odzrkadľuje na tom, že je pomerne vzácny v zbierkach. Teda niežeby ho nebolo, má ho veľa zberateľov, ale nie v takých množstvách ako iné rody (napr. mamilarky, feráky či astrophytá). No a adekvátne k tomu zodpovedá aj ich cena, teda nie sú z tých najlacnejších. Ja som bola odhodlaná nakúpiť si ich, ale cena ma zabrzdila, že som ostala zatiaľ pri troch kusoch a postupne dokúpim ešte niečo. Maličká rastlinka ktorej by som tipovala tri roky maximálne má v skutočnosti aj 5-8 rokov. Pre urýchlenie pestovania ich pestovatelia vrúbľujú na podnože.

Popis rastlinky:
Kaktusy sú s krátkou stonkou, nízke, ako keby ani stonku nemali, veľmi jemné tŕne - takmer neviditeľné, korene tvaru repy.
Ako som už napísala, malé rastlinky podobajúce sa na zvetrané kamene porastené lišajníkmi, niekto im hovorí aj „živé kamene“ či „skameneliny“. Majú zvláštny tvar, ich telo nemá žiadne rebrá alebo tŕne, ako pri iných kaktusoch, ale je ako skupinka listov stočených do kytičky, sivej až hnedej farby. Ich tvar môže byť trojuholníkovitý, kužeľovitý, šupinatý, hranatý. Priemer rastlinky býva zvyčajne od dvoch centimetrov, a v domácom prostredí - otvorenej krajiny do štyridsať centimetrov, ale také veľké exempláre sú aj v prírode zriedkavé.
Vraj je ich tak do desať druhov a aj to zdôrazňuje ich vzácnosť.

Starostlivosť
Hlbšia nádoba s priepustnou zeminou. Veľa svetla, slnka. Polievanie veľmi slabé, na jar takmer vôbec, v lete len občas, ale začiatkom jesene niekoľkokrát a výdatne, pretože ich obdobie kvitnutia je práve jeseň až zima. Preto je dôležité, aby zimovali s dostatkom svetla a v teplejšom prostredí než ostatné kaktusy.

Druhy:
Ariocarpus retusus, A. kotschoubeyanus, A. fissuratus, A. confuses, Ariocarpus agavoides, Ariocarpus bravoanus, Ariocarpus scaphirostris

streda, 24. augusta 2011

Astrophytum


Astrophytá sú nádherné kaktusy s nádherným kvetom.  Tiež je ich veľa druhov, obyčajným pohľadom sú s veľkými pichliačmi aj s malými pichliačmi, alebo aj celkom bez. Sú guľaté, hranaté, zelené alebo s bielym povlakom (ako keby plesňou). Ale všetky majú krásne kvety, niekedy kvitne hneď naraz viac kvetov. Kvety majú priemer aj ako celá rastlinka, záleží od druhu.  Kvety sú žlté, žlto–biele, alebo žlto-oranžové, sýtejšia žltá alebo citrónovo žltá. Pri bielych kvetoch je stred sýto žltý, pri žltých je oranžový až do červena, prípadne celo žltý. Lupienky tiež bývajú rôzne. Od nitkových až po hustejšie a plochejšie.  
Tvar rastlinky:
No tie najtypickejšie sú hviezdicovitého prierezu. Tvar tela pripomína biskupskú čiapku.
Väčšinou majú striebristý povlak, buď hustejší, pravidelný, alebo škvrnitý. Pichliače vyrastajú z hrán tela, z krajov článkov. Počet článkov je od 3 do 5, alebo aj 6. Malá rastlinka môže mať 4 články a rastom sa vytvoria ďalšie, v dospelosti môže byť  6 až 7 cípov. Striebristý povrch pripomínajúci pleseň tiež nemusí byť vždy. Sú aj „holé“ zelené rastlinky. Kvety vyrastajú vždy zhora, takmer zo stredu ružice.
Ďalšie rastlinky z tohto rodu sú ako malé guľaté loptičky (a.asterias), či skôr balóniky, pretože sú rozdelené na mesiačiky ako diely detského plážového balóna. Dekorácia je spestrená bielymi  bodkami a pravidelne rozmiestnenými väčšími bodkami  vedúcimi zhora nadol každého dielu rastlinky.  Kvety tak isto rastú z vrcholu rastlinky a sú tiež  krásne žlté s červenkastým stredom. 



Myslím, že podľa týchto popisov a fotiek sa dá ľahko rozpoznať  ktoré kaktusy sa radia medzi astrophytá. Majú veľmi radi slnko, ale pozor, žiadne kaktusy nevykladáme na jar hneď na priame slnko. Najprv do tieňa, alebo tam kde je len ranné slabé slnko a až po aklimatizovaní ich dáme na slnko. Ak sa to tak nedá, tak ich na začiatku cez najväčšie slnko prikrývame novinami, alebo ako to niektorí kaktusári robia, prihrnieme na ne suchú trávu, ako keby boli zahádzané. Ja mám malé rastlinky na hornej polici v skleníku, tie veľké mám na dvore na priamom slnku a kvitnú každý rok.

Astrophytum asterias, Astrophytum ornatum, Astrophytum capricorne, Astrophytum miriostigma, Astrophytum senile,  







Echinopsis

Ďalší z tých najobyčajnejších kaktusov a to doslova. Toto je kaktus, ktorý pestovala moja mama ešte asi pred tridsiatimi rokmi. A potomkov z nich mám ešte doteraz. Keď vám niekto povie, kto nepozná druhy, že má doma kaktusy, tak na 80 % to budú práve tieto. Sú to pichľavé gule, najprv pekného pravidelného tvaru, neskôr vekom rastú viac do dĺžky, takže je z nich pretiahnutý valec, niektoré druhy sú mohutnejšie hrubšie, tie drobnejšie sa časom ohýbajú, až pôsobia ťahavým, alebo plazivým dojmom. Rozmnožovanie je najjednoduchšie ako si dokážeme predstaviť, na jeho tele vyrastajú malé guľky, ktoré po krátkom čase vyženú vzdušné korene. Pri dostatočnej veľkosti sa môžu odobrať od materskej rastlinky a máme takto ľahko veľa nových kaktusíkov.

Keď sa pestujú samostatne tak dlhšie rastú do gule, ale  spoločne v skupinke je to krajšie. 
Málo vody, veľa slnka, pôda hocijaká. Absolútne nenáročný, znesie umiestnenie aj na priamom slnku. Cez zimu treba dopriať zimný odpočinok pri teplotách od 5 do 12 °C, po takomto správnom prezimovaní sa nám tie väčšie jedince odplatia počas leta krásnymi kvetmi. Kvitnú síce veľmi krátko, ale ten rast kvetu a príprava rastlinky na otvorenie kalicha trvá tak dlho, že sa to nedá prehliadnuť a každý kvet sa dá vopred vytušiť. Najprv malý skoro čierny chlpatý púčik, postupne sa naťahuje do dĺžky až je z toho dlhá tobolka na ktorej sa vytvorí ružový puk. Bohužiaľ kvet už nie je ružový, ale smotanovo biely a často väčší ako samotná rastlinka. Teda aspoň tie moje echinopsisy sú biele. Sú aj inofarebné rastlinky, ale tu som skôr chcela upozorniť, že nie vždy farba puku nám prezradí aký bude kvet, ktorý je ale vždy trubkovitý.
Tie menšie echinopsisy čo mám mi zatiaľ nekvitli, snáď ich k tomu raz doženiem, vlastne ani neviem aký by mali mať kvet.
Druhy (aspoň niektoré):
Echinopsis eyriesii, E. mammillosa, E. hammerscmidii, E. spachiana, E. subdenudatus, E. multiplex, E. chamaecereus, E. leucantha, E. peruviana. 








štvrtok, 9. júna 2011

Opuncie

Opuncie majú pôvod v Amerike, teda konkrétne je to hlavne južná Amerika,  Mexiko, Bolívia, Brazília, ale vyskytovali sa aj v USA a našli sa aj na Haiti. Po Objavení Ameriky sa postupne rozšírili aj do stredozemia, ako napr. Taliansko, severná a južná Afrika.
Taktiež sa rozšírili aj do Indie, Austrálie a do Tichomoria.

Opuncie tvoria jednu podčeľaď čeľade kaktusov. Charakteristické je pre ne vytvorenie  tela zloženého z mnohých na seba nadväzujúcich článkov, najčastejšie  plochých. Má  hustý koreňový systém. Nadzemná časť je tvorená zdužinatelými článkami, na nich sú usporiadané  jednotlivé areoly. V nich  sú väčšie, alebo menšie  tŕne vyrastajúce z mnohých menších  glochíd. Z areol vyrastajú nové články a na koncových článkoch  kvety a  plody. Mladé články sa používajú ako množiteľský materiál. Kvety sú  stredne veľké, najčastejšie žlté alebo v odtieňoch červenej až fialovej. Plody sú  pomerne veľké, pod tvrdou šupkou  obsahujú  mnoho plochých semien.
Opuncia zahrňuje asi 300 druhov, pôvodom z Ameriky.
 
Dá sa povedať, že opuncie sú na prvý pohľad všetky rovnaké, len niektoré majú miniatúrne články (napr. O. microdasis) niektoré väčšie, alebo aj dosť veľké so stromovitým rastom celej rastliny.
Samozrejme, že O. microdasis je skôr vecou skleníkou a ozdobných záhonov, mrazuvzdorné tak isto, keďže kvitnú od žltej po červenú farbu. Veľmi pekné sú vysadené do skaliek. Tie veľké sú skôr ozdobou pri cestách, oddeľujú medzi sebou polia a pozemky. Z takých čo žijú voľne v prírode či už ako dekorácia, alebo ako burina je to O. subulta, aj to tá väčšia forma. O. ellisiana, O. magenta a iné veľké druhy sú aj nazývané ako Ficus indica, alebo Nopálovec, Tuna de Espagna. Toto sú opuncie využívané aj priemyselne – kozmetika, farbivá, chemický priemysel – etanol, potravinárstvo a farmaceutika – oleje a lieky, celuloza – papier zo zdrevnatelých stoniek. Nejväčšie využitie e samozrejme ako potravina, a to od zelených častí (napr. na placky a kŕmne zmesi ) plody (džúsy, sirupy, šaláty) až po semienka na oleje. Ale o využití by mohol byť ďalší obsiahly článok.
Takže príklady opuncií:


                                                                opuntia microdasis:



                                                                 z Talianska (volne rastúca), používa sa ako krmivo pre zvieratá, alebo ju ako burynu vypaľujú:

opuntia microdasis - má príjemný výzor, až sa ju žiada pohladkať, ale pozor ! tieto jemné chumáčiky sa tak napichajú do kože, že ani nevidíte kde, len to svrbí a pichá:

opuntia imbricata - veľmi zákerný kaktus, jej pichliače majú spätný háčik a keď sa zapichne do kože, treba neľútostne celou silou vyšklbnúť z kože (a bolííííí to !):

táto opuncia je veľne "požičaná" zo Sardínie, rastie tam ako u nás nechcený orgován, len z orgovánu si nevyťahujete pol hodinu pichliače z crossiek:

pondelok, 23. mája 2011

Euphorbie

Toto je ďalšia skupina kaktusov, kde je veľmi veľké zastúpenie a tu sa stretneme s takými čo sú jednoznačne kaktusy, s takými čo síce ako sukulenty vyzerajú, ale aj s takými čo by niektorí asi sotva tipovali, že patria medzi euphorbie. Sú to kríky, stromy aj menšie sukulenty. Toto je skupina, ktorá má asi najväčšie zastúpenie čo sa týka počtu druhov, je to okolo 7500. Ale odvtedy čo bolo toto číslo udané sa určite o niečo zvýšilo.

Jedným základným dôležitým znakom je, že po odlomení časti rastlinky, či už konáriku, lístku, alebo aj prerezaní kmienku začne z rastlinky vytekať biele mlieko. Toto mlieko je jedovaté, pri presádzaní a rozmnožovaní odrezkami treba dávať pozor a poriadne si poumývať ruky. V žiadnom prípade sa nedotýkať tváre a už vôbec nie očí. Moja osobná skúsenosť sú červené lišaje – fľaky po celej tvári. To je ešte ten lepší prípad, sú aj také čo majú prudko jedovaté mlieko, našťastie sa to vyskytujú málo, možno v nejakých väčších zbierkach. Myslím, že všetky u nás dostupné euphorbie sú nenáročné na pestovanie. Prekúrená miestnosť, či už slnkom alebo radiátorom, im nevadí, dokonca ani suchý vzduch. Aj keď ma napadá, že mne sa jeden druh z tejto čeľade nepodarilo pestovať.

Pre začiatok spomeniem tie euphorbie ktorým sa nebudem nejako príliš venovať. Je to napr. euphorbia marginata, je to vonkajšia záhradná rastlinka, ktorá sa rozmnožuje a rastie takmer ako burina, ale je naozaj pekná. Má zelené listy s bielymi okrajmi, rastie na vysokej stonke. Na konci medzi listami sa vytvárajú drobné biele kvety so žltým stredom, ale tieto kvety sú také nenápadné, že v porovnaní s krásnymi ozdobnými listami úplne zanikajú.

Ďalšia euphorbia ktorú všetci poznáme je u nás známa ako prýštec, alebo mliečnik a neni to nič iné ako vianočná ruža. Myslím že tu netreba žiaden popis rastlinky, jediné čo pripomeniem, že sa u nás sa vyskytuje si hlavne v štyroch známych farbách a to: červená, ružová, biela a bledučko zelená. Asi všetci už vedia, že to farebné nie je kvet ale listy a kvet je to drobunké žlté v strede. Teraz je vidieť dokonalú podobu s predošlou rastlinkou, ale „vianočná euphorbia“ sa na rozdiel od nej sa tá vianočná ťažko rozmnožuje a dokonca sa aj dosť ťažko privedie na ďalší rok do „vianočného kvitnutia“. To by bolo na ďalší článok, mne sa to podarilo.

Euphorbia milii – ďalšia známa a pomerne často pestovaná rastlinka u nás. Tiež jej ľudovo hovoria „mliečnik“ alebo hlavne „kristova koruna“ pravdepodobne pre jej tŕne. Rastie hlavne do výšky, pre kríčkovitý tvar ju treba zrezávať, no a odrezky po uschnutí konca sa pomerne ľahko zakorenia vo vlhkej zemine. Najčastejšie sa stretávame s červenou verziou, mne sa podarilo zohnať už aj žltú, takej „čajovej“ farby, dokonca som videla aj ružovú, tá je tiež pekná. Je absolútne nenáročná, na zimu ju dám prezimovať spolu s kaktusmi, ale vždy si jednu rastlinku nechám aj v byte, lebo mi je ľúto keď kvitne a nevidím ju.

Ako ďalšiu euphorbiu som zobrala euphorbiu leuconeura, pretože sa viac podobá na bežnú izbovú zelenú rastlinku ako na sukulent. Podobá sa na malú palmu, na konci kmienku sa vytvárajú podlhovasté listy, zhora tmavo zelené, odspodu skôr bledo zelené s výraznou hnedo-bordovou stredovou žilou ktorá zospodu listu doslova svieti. Rastlinka nepotrebuje veľký kvetináč aby sa jej darilo, ale potom pri tom množstve listov má zlú stabilitu. Na svoj pekný vývin skôr potrebuje dostatok svetla, ale nie priame slnku. Listy sa spália. Rastlinke zhora stále ženú nové listy a tie spodné zhadzuje. Keď nájdete pre rastlinku to najsprávnejšie miesto, tak pri svojom raste prestane zhadzovať spodné listy, a horné stále vyrastajú. Zatiaľ som sa stretla len raz s takýmto rastom, ale bolo to krásne, lebo nevyzerala ako palma, ale odspodu až po vrch boli krásne súmerné dlhé listy. Rastlinka má veľmi nenápadný kvet, niekto by si myslel, že ani nekvitne. Ale drobné kvietky, ktoré vyzerajú skôr ako zelené šištičky z ktorých vytŕčajú žltkasté vlásočnice s lepkavými končekmi. Tie keď dozrejú uschnú, ostane suchá tobolka ktorá praskne a z nej vyletujú maličké čierne guľaté semienka. Keď som ešte nevedela ako sa táto rastlinka volá, tak sme jej dali názov „semenovač vystrelovačný“, pretože jej semienka sú vystreľované po celej izbe. Rozmnožuje sa práve týmito semienkami veľmi ľahko, pretože doba klíčivosti je pomerne krátka, zistíte to, keď vo všetkých okolitých a aj v materskom kvetináči budete mať zrazu mladé rastlinky. Preto je rastlina vhodná aj pre úplných začiatočníkov, ale pozor na ten biely mlieč vytekajúci pri zranení rastlinky.
Euphorbia tirucali – táto rastlina už na pohľad nemá nič spoločné s tými predošlými, len to vytekajúce mlieko. Je to zmes zelených paličiek na ktorých sa občas objavia drobné lístky. Je to veľmi pekná dekoračná rastlinka, pretože pri správnom oreze tvorí zelený kríček. Neviem či ešte osobitne týchto je viac druhov, alebo iba záleží od vonkajších podmienok, ale z Tunisu som si doniesla bledo zelenú redšiu, ale tu som si od predajcu kúpila hustú tmavo zelenú. To možno bude len tým orezom a tým, že tá z Tunisu je akože „divá“ a tá z nášho obchodu asi bohato prehnojená.

Ďalšie tu spomeniem E. comfinalis Má hranaté podlhovasté telo, dá sa povedať, že hviezdicového prierezu. Na týchto hranách vyrastajú pomerne na husto v rade bordové pichliače. Rastie kríčkovito. Jej podobná je E. enopla.
                                                                          E.comfinalis:
 E. obesa a E. meloformis. Ich tvar a rast sú celkom odlišné ako predchádzajúce. Guľovitý tvar s akýmisi hranami pripomína trošičku astrophytá. Tieto dva druhy sú ukážkou jednopohlavnosti kaktusov, keď na zśkanie semienok musíme mať samca a samičku. Kvety sú veľmi nenápadné, doslova prehliadnuteľné, do očí skôr bijú len stonky na ktorých vyrastajú. Tieto zdrevnatelé stonky potom na nich ostanú a raz som čítala takú milú vec, že takto sa táto rastlina maskuje aby sa podobala na kaktusy, že má akože pichliače. Jednoduchšie rozmnožovanie ako čakať na semienka je počkať na akési výrastky, ktoré vyrastajú časom na hranách rastlinky.
                                                                              E.obesa:
E. woodii – toto je rastlinka ktorá mi bohužiaľ dva krát vyhynula a už sa k nej nebudem vracať aj keď je veľmi pekná a zaujímavá. Normálne mi vyschla. Neviem ju popísať, mne osobne pripomína akúsi listovú medúzu s výrastkami a sem-tam aj lístočkami. Mala som tú varietu čo bola takého lopatkového tvaru, inak je vo verzii akejsi strednej hľuzy s výhonkami a ovísa časom z nádoby. Bohužiaľ u niekoho sa jej darí, u mňa nie.

E. pachypodies – akoby maličká palmička s hrubým kmienikom a podlhovastými listami, podobná euph. leuconeura, len je menšia s hrubším kmeňom.

E. stenoclata – krík okolo 1 m. Videla som ju rásť v prírode na Sardínii. Bohužiaľ moc nebezpečná pichliačmi na to aby som ju z takej diaľky niesla. Semienka som doniesla no nevzišli. Toto je podľa mňa skutočná Kristova koruna už na prvý pohľad.

Euphorbií je skutočne obrovské množstvo. Na nete po zadaní tohto názvu a zobrazení obrázkov to je vidieť najlepšie. Sú pestovatelia čo sa špecializujú vyslovene na tento rod.


Príklady niektorých ďalších:
euphorbia submammilaris:
 euphorbia trigona:
 euphorbia valida:





piatok, 13. mája 2011

Crasule

Názov crasula je veľmi široký pojem. Nie je to také jednoznačné čo si pod tým predstaviť, nie je to také ako pri aloe, agáve alebo gasteria a hawortia, kde si každý človek predstaví takmer tú istú rastlinku, alebo aspoň podobnú, ale crasule sú také, že určenie presného druhu je trocha na zamyslenie. Crasule sú skupinka, ktorú by som ja osobne rozdelila na viac skupín. Popísaných je vyše 260 druhov. Ale je tu jeden druh, ktorý poznajú všetci, vo väčšom či menšom „prevedení“, v hustejšom či redšom vzraste. Je to rastlinka, ktorú majú aj tí, čo inak povedia, že im sa kaktusy a sukulenty nepáčia, lebo.... napr. pichajú, pomaly rastú, sú malé, nekvitnú, alebo hocičo iné.

Crasula ovata, je u nás nazývaná hlavne ako „tučnolist“. Nenáročná rastlina a darí sa jej asi všade. Potrebuje slabú zálievku. Zabudnutá zálievka jej vôbec neublíži, ak sme až moc veľký sklerotici, dá nám to vedieť scvrknutými listami. Od jari do jesene môže byť vonku, na terase, na balkóne, najprv ju vyložiť do chládku, aby si zvykla, až neskôr vyložiť na slnko. Inak sa jej spália listy. Pri vyložení môže zhodiť všetky listy, neľakať sa, vtedy ho môžeme odvážne ostrihať, vyženie nové a silné lístky. Na zimu ho dať prezimovať do svetlej chladnejšej miestnosti spolu s ostatnými kaktusmi a obmedziť zálievku na minimum. Kto na to nemá priestor, nevadí, hlavne aby neboli pri radiátori, ale aby mali svetlo. V prekúrenej miestnosti v zime polievať tak ako v lete. Rozmnožuje sa úlomkami ktoré veľmi rýchlo pustia korienky. Niekedy sa dokonca korienky tvoria už na výhonkoch priamo na rastlinke. Rastie do takého tvaru ako ju olamujeme, môže to byť aj kríček, ale aj stromček v tvare bonsaj. Kvitne ako malá vetvička s malými bielymi kvetmi na koncoch konárikov.

Jedna dôležitá vec, a síce ju treba občas skontrolovať, pretože ju môžu navštíviť škodcovia, napr. tie malé biele vošky čo si vytvárajú biele chumáčiky napr. aj na fialkách. Je dosť problematické sa ich zbaviť.
                                                                Crasula ovata (hore) a jej kvet:

Crasula ovata - existuje v dvoch verziách. Jedna má ploché tučné listy, tej druhej sa tučnolist nehovorí, jej listy sú akoby skrútené do trubičky. Je to Crasula ovata monstrosa:

Crasula tetragona – táto by sa ešte podobala na ovatu možno rastom, ale je drobnejšia. Jej lístky sú tenké špicaté a drobné. Aj kmienok rastlinky je dužinatý, ale tenučký:


Crasula muscosa – toto sa teda vôbec nepodobá na predošlé rastliny. Je to skôr ťahavo plazivé niečo, čo vyzerá v prírode ako burina, ale v kvetináči je to pekná ovísavá rastlinka. Prirovnala by som ich k celkom drobunkým ihličnatým vetvičkám (pre opis). Tiež ich je asi viac variácií, ja mám doma osobne tri a líšia sa iba hustotou týchto vetvičiek a svetlejším, alebo tmavším odtieňom:

                                                                       crasula ericoides:

Crasula rupestris – toto je tiež na pohľad niečo iné. Sú to akoby hranaté korálky navlečené na stopke. Bývajú tiež viaceré variácie, čisto zelené, ale aj s naružovelými lístkami.

                                                                      crasula pelucida:
                                                                     crasula pyramidalis:
                                                                         crasula budha´s temple:
                                                                        crasula falcata:
dalšie druhy:
c. alstonii, c. brevifolia, c. corallina, c. tecta